Transformácia či kríza tradičnej rodiny?

Autor: Spoločenstvo Ladislava Hanusa | 27.1.2015 o 23:34 | Karma článku: 8,73 | Prečítané:  1796x

V tomto texte by som rada nadviazala na rozhovor so sociologičkou Jarmilou Filadelfiovou pod názvom Tradičná rodina neexistuje. Považujem za vhodné zdôrazniť, že nie preto, aby som ju „chytala za slovíčka“. Skôr preto, že témy, ku ktorým sa vyjadrovala, rovnako pokladám za zaujímavé a dôležité. Pokúsim sa stručne reagovať len na dve tézy, ktoré sa mi zdajú zvlášť hodné pozornosti. Konkrétne chcem polemizovať s tvrdením, že tradičná rodina je len sociálny konštrukt a vyjadriť nesúhlas s tvrdením, že zástancovia rodiny založenej na manželstve muža a ženy svojimi požiadavkami nerešpektujú rozmanitosť rodinných usporiadaní.

1. Tradičná rodina neexistuje, ide len o sociálny konštrukt alebo zjednodušenie

Prvá téza je parafrázou jednej z nosných myšlienok celého rozhovoru s p. Filadelfiovou. V kontexte blížiaceho sa referenda by sa mohla premietnuť aj nasledovne: z odborného (sociologického) hľadiska nie je možné určiť spoločné črty tradičnej rodiny, keďže formy spolužitia neustále podliehajú najrôznejším zmenám. Homosexuálni partneri (či už vychovávajú deti, alebo nie) sú len ďalšou zo vznikajúcich foriem rodiny. Preto je bezpredmetné preferovať jednu formu rodinného usporiadania pred inými.

V rozhovore boli ako príklad nemožnosti nájsť tradičnú formu rodinného usporiadania uvedené zmeny z hľadiska priestoru (napr. mestské vz. vidiecke rodiny) a času (napr. rodina pred industrializáciou, alebo v neskorších obdobiach). S tvrdením, že v tomto zmysle tradičná rodina neexistuje, v princípe možno súhlasiť. Viacgeneračné či mnohodetné rodiny naozaj neboli zastúpené v rovnakej miere v rôznych obdobiach či regiónoch. To zároveň nemusí znamenať, že by jednou z typických čŕt väčšiny týchto rodín v minulých obdobiach na Slovensku nebolo to, že boli založené na manželstve muža a ženy a ich detí, nie na iných druhoch partnerstiev. Väčšinou sa vyskytujúce usporiadanie rodiny však z pohľadu sociológie tiež nemusí byť kritériom tradičnosti. Nijako totiž nevylučuje existenciu iných foriem rodinného života, ktoré si ani nenárokujú byť väčšinové.

Nehovoriac o tom, že úlohou sociológie je popisovať, vysvetľovať, nie vynášať hodnotové súdy o tom, či je väčšinové usporiadanie rodiny aj tradičné v zmysle najviac želateľné či správne. Zdá sa teda, že tradičná rodina tak skutočne z hľadiska sociológie neexistuje.

Ale sociológia nie je poslednou inštanciou, ktorá sa môže a má vyjadrovať k rodine. A ani diskusie o hodnotách, napríklad aj tých „tradičných“ vo verejnom priestore nemusia byť neodborné a odkázané len na to, kto hlasnejšie rozpráva – bez šance na hodnoverný výsledok. Práve naopak, pokusy o rozumové zadefinovanie pojmov ako dobro či pravda majú svoje miesto v inej a z historického hľadiska podstatne rozvinutejšej vednej disciplíne – vo filozofii, resp. filozofickej etike.

Filozofia pritom nie je „odtrhnutá od života“, ako sa neraz zvykne hovoriť. V skutočnosti totiž, ako píše napr. súčasný nemecký filozof Robert Spaemann[1], „hľadanie všeobecne platného kritéria dobrého a zlého života vychádza práve z pozorovania rozmanitosti životných okolností a možných prístupov k nim. Poukazovanie na rôznosť noriem tak nemôže byť argumentom proti tomuto hľadaniu.“ Zároveň filozofia nie je ani náboženstvom, neponúka náboženskú argumentáciu a neodvoláva sa na Božie zákony - to je predmetom teológie.

Práve do kategórie pojmov, ktoré sú predmetom uvažovania filozofickej etiky, patrí aj manželstvo a odvodene rodina (referendové otázky sa mimochodom týkajú definovania manželstva, nie tradičnej rodiny).

Preto tvrdenie, že rodina založená mužom a ženou (a z nej odvodene neúplné či bezdetné rodiny) je iba sociálny konštrukt, je zavádzajúce. Jednak skutočnosť, že jedinečné postavenie takejto rodiny nie je možné skúmať v rámci sociológie, neoprávňuje sociológov k tomu, aby zamietli možnosť o jedinečnosti uvažovať z hľadiska filozofickej etiky. Z tohto hľadiska sa totiž núka ako kritérium pre hodnotové rozlíšenie rozličných typov rodinných spoločenstiev fakt, že iba rodina založená mužom a ženou sa v realite vyznačuje možnosťou vzniku nového ľudského života.

Tento fakt je základom pre inštitúciu manželstva a rodiny. Niekedy sa síce tento fakt opomína alebo dokonca dáva do protikladu s partnerskou láskou. Napríklad, keď p. Filadelfiová naznačuje, že podstata rodiny spočíva v priestore lásky, intimity, dôvery. Nikto nenamieta, že rodina by mala zabezpečovať pocit bezpečia a prijatia. Ale ak opomenieme fakt rodiny ako život darujúceho spoločenstva, nebolo by potom pri takomto ponímaní aj každé priateľstvo rodinou? A uberá azda priateľstvu na hodnote to, že rodinou nie je?

Rozvádzaniu argumentov v prospech jedinečnosti rodiny založenej na manželstve muža a ženy z hľadiska filozofickej etiky sa na tomto mieste nebudem venovať, iba podotýkam, že ich podstatou takisto nie je väčšinovosť alebo historická skúsenosť, aj keď tá ich výrazne podporuje. Prípadných záujemcov o poznanie týchto argumentov si však dovolím odkázať na článok Patrika Danišku „Čo je to manželstvo? Obhajoba zväzku muža a ženy“ a články Juraja Šústa „Homosexuálne manželstvo a hranice liberalizmu“  Netradičná obhajoba tradície.

2. Rodina je dôležitá pre rozvoj spoločnosti, ale je mnohoraká, diverzifikovaná – štát by to mal pripustiť a rešpektovať. 

Aj táto druhá téza je parafrázou jednej z nosných myšlienok rozhovoru s p. Filadelfiovou. Ak niekto čaká, že som si ju vybrala, aby som mohla dopovedať, že tradičná rodina je jedinou možnou formou usporiadania života a o diverzifikácii nemôže byť ani reči, bude zrejme trochu sklamaný. Pani Filadelfiová konkrétne o zmenách v rodine hovorila nasledovne:

„„To, kto tvorí rodinu a ako sú usporiadané normy a vzťahy, sa v čase mení. Keď sa mení svet okolo, nedá sa očakávať, že rodiny a rodinný život zostanú rovnaké." Každý má nejakú ideálnu predstavu o živote, ale mnohým ľuďom nevyjde napríklad manželstvo z milión dôvodov, nestretnú toho pravého alebo pravú, ľudia ochorejú, zomierajú.“

Všetky tieto spomenuté situácie sú realitou, ktorá nás obklopuje. Kto by si trúfol ju popierať? Zástancovia referenda o rodine to nerobia - ani deklaratórne, a predovšetkým nie prakticky. Na deklaratórnej rovine je vychádzajúc z referendových otázok zrejmé, že tie sa týkajú definície manželstva a možnosti adopcie detí homosexuálnymi pármi, nie neúplných či dysfunkčných rodín.

Ako príklad veľmi konkrétneho uvedomovania si zmien, ktorým sú rodiny vystavené, by som však rada uviedla, čo už v r. 1981 v súvislosti s postavením, v akom sa rodina nachádza, napísal vtedajší pápež Ján Pavol II. v apoštolskej exhortácii Familiaris Consortio: „Rodinné spoločenstvo v súčasnosti zasiahli - azda viac ako iné inštitúcie - rozsiahle, hlboké a rýchle zmeny v spoločnosti a kultúre.... V skutku tu na jednej strane stojí živšie vedomie osobnej slobody a berie sa väčší ohľad na kvalitu medziosobných vzťahov v manželstve, na povznesenie dôstojnosti ženy, na zodpovedné plodenie detí a na ich výchovu....

(Zároveň) treba venovať pozornosť najmä niektorým osobitným skupinám, ktoré zväčša nepotrebujú len pomoc, ale rozhodnejšie pôsobenie na verejnú mienku a hlavne na kultúrne, hospodárske a právne štruktúry, aby sa čo najviac odstránili hlboké príčiny ich ťažkostí.
Sú to napríklad rodiny tých, čo sa vysťahovali za prácou; rodiny tých, čo sú na dlhý čas vzdialení, ako sú dôstojníci, námorníci a cestovatelia; rodiny väzňov, utečencov a vyhnancov; rodiny, ktoré žijú vo veľkomestách, a v skutočnosti sú izolovaní; rodiny bez príbytkov; rodiny neúplné alebo bez jedného z rodičov; rodiny, ktorých deti sú mrzáci alebo obete omamných jedov; rodiny alkoholikov; rodiny vytrhnuté zo svojho kultúrneho a sociálneho prostredia alebo ktoré sú týmto nebezpečenstvom ohrozené; rodiny z politických alebo iných dôvodov diskriminované; rodiny ideologicky rozdelené; rodiny, ktoré majú sťažený styk s farnosťou; rodiny vystavené násiliu a nespravodlivému zaobchádzaniu pre svoju vieru; rodiny, v ktorých sú manželia neplnoletí, a napokon starci, ktorí sú nezriedka nútení žiť osamotene a bez primeraných prostriedkov.“ (citované z prekladu z r. 1992)

Inými slovami, úsilím potvrdiť v referende definíciu manželstva ako vzťahu medzi mužom a ženou sa nepopiera rozmanitosť rodín, ale snaha zmeniť definíciu manželstva. Cieľom referendových otázok tiež určite nie je niečia diskriminácia a vnucovanie vlastných predstáv o živote, ale snaha zabrániť ešte väčšiemu znejasneniu podstaty rodinného života v spoločnosti. Tá by nastala vtedy, ak by zákon nerozlišoval medzi rodinou v pravom zmysle slova, teda rodinou ako život darujúcim spoločenstvom a ostatnými spoločenstvami, ktoré zdieľajú s rodinou len niektoré vlastnosti. Prečo by sme teda nemohli chcieť osobitne chrániť a preferovať rodinu tvorenú mužom a ženou, ktorej výnimočnosť pri odovzdávaní života a kultúrnych hodnôt v prostredí úcty a lásky potvrdzuje filozofická reflexia?? Nemusíme predsa „podliezať latku“, aby sa ostatní, ktorí majú iné predstavy o živote alebo iné životné okolnosti, necítili zle. Veď to, ako sa cítime, sa utvára najmä na úrovni medziľudských vzťahov. Tam je všetok rešpekt voči sebe navzájom naozaj na mieste.

Zástancovia referenda však nielen nepopierajú problémy a rôzne usporiadania rodín ale viacerí z nich sú výnimočne angažovaní v praktickej pomoci rodinám. Nie prehliadanie skutočnosti, ale aktívna služba tým, ktorí to potrebujú, je totiž zmyslom ich poslania. Občianske združenie Maják nádeje napr. materiálne a finančne podporuje rodiny v núdzi, organizácia Úsmev ako dar sa venuje deťom v detských domovoch,  Áno pre život pomáha ženám a matkám v krízových situáciách, atď.

Na záver

Napokon by som sa rada už len krátko dotkla otázky, či dnes rodina prežíva krízu. Opäť si dovolím nadviazať na pani Filadelfiovú, ktorá súčasný stav opísala skôr ako transformáciu, nie krízu rodiny. Čo však táto transformácia so sebou prináša? V inej odpovedi p. Filadelfiová hovorí, že rodina má byť dôležitým priestorom lásky, intimity, dôvery, ktorý je bezpečný pre deti. Sú dnešné diverzifikované rodiny takým priestorom? A aká je kvalita transformácie foriem rodinného života – vnímajú ľudia tieto zmeny ako niečo dobré pre svoj život, alebo im nové možnosti nepriniesli väčší pocit naplnenia? Chceli by deti v neúplných rodinách vyrastať bez jedného z rodičov, keby mali možnosť výberu? A koľkí mladí ľudia žijúci single si tento spôsob života vyberajú naozaj z presvedčenia? Čo to všetko znamená pre verejné politiky?

Myslím si, že transformácia môže byť síce výstižným vyjadrením súčasného stavu, ale nie jeho meradlom. A úprimne dúfam, že porovnávaniu a hľadaniu príčin a dôsledkov zmien v rodinnom živote by sa mohla v budúcnosti venovať aj väčšia výskumná pozornosť. 

 

Autorkou je Darina Ondrušová

 

 

[1]              Spaemann, R. (1994) Hovoríme o etike. Bratislava : Vydavateľstvo Don Bosco.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?