Je aj sociálny konštrukt iba sociálny konštrukt?

Autor: Spoločenstvo Ladislava Hanusa | 4.2.2015 o 22:01 | Karma článku: 5,41 | Prečítané:  1091x

„Tradičná rodina je iba sociálny konštrukt.” Toto tvrdenie je s blížiacim sa referendom len ťažko prepočuteľné (napr. z rozhovoru s pani Filadelfiovou tu). Diskusia sa točí prevažne okolo definície rodiny a jej prívlastku tradičná, čo sa vysvetľuje ako jeden muž a jedna žena, a podobným otázkam je podrobené manželstvo. Po vedecko-teoretickej stránke, odpovede na tieto otázky pripadli pod záštitu sociológie - rodina  a manželstvo ako sociálne inštitúcia a sociálne fenomény, a preto je to aj katedra sociológie, ktorá je považovaná za autoritu v dnešnej diskusii.

Cieľom tohto článku nie je vysvetliť potrebu ochrany „tradičnej“ rodiny a manželstva, ako skôr brániť „tradičnú“ diskusiu. Mojím východiskom je jedna prostá každodenná skúsenosť, ktorú, ako verím, zdieľam s mnohými, ak nie všetkými: problém, či konflikt nastáva vtedy, keď sa dvaja ľudia alebo dve strany nechápu. To môže mať dve nasledovné príčiny: buď si nerozumejú po formálnej stránke, a teda nechápu, čo ten druhý myslí pod použitými slovami, alebo si nerozumejú po obsahovej stránke, a to preto, lebo nesúhlasia so stanoviskom toho druhého. Tieto dve rôzne situácie si ale vyžadujú dve rôzne riešenia. Kým v druhom prípade (obsahová stránka) hovoríme často o nutnosti nájsť kompromis, spoločný východiskový bod, viac počúvať ako hovoriť alebo ísť viac do hĺbky v čase a poznaní daného problému, v prvom prípade, ak hovoríme iným jazykom, nič takéhoto nepomôže.

Zo skúsenosti pozorujem, že po odstránení prvého problému - po nájdení spoločného jazyka, ten druhý problém (názorová nezhoda) akoby sa vyriešil sám. Preto sa zdá, akoby boli tieto dva druhy problémov navzájom prepojené, a čo je ešte dôležitejšie, vyriešenie prvého je nejakým spôsobom nadradené snahe riešiť ten druhý. Inými slovami, ak si rozumieme, ľahšie nájdeme riešenie tam, kde sa rozhádzame názorovo.

Z toho vyplýva, že skôr, ako by sme sa v problémovej situácie posunuli do štádia hľadania spoločného riešenia, je potrebné začať hovoriť spoločným jazykom. Čo sa týka súčasnej diskusie o tradičnej rodine a na dvere klopajúceho referenda, pochybenie v tomto kroku sa zdá pravdepodobné vzhľadom na zvyšujúce, nie znižujúce sa napätie.

Skromný zámer tohto článku nie je zblížiť všetky jazykové nejednoznačnosti, ale ako vzorový prípad uviesť krátku analýzu jednej z nich, a to termínu „sociálny konštrukt” (ako výsledku tzv. „sociálnej konštrukcie”).

Teória sociálneho konštruktivizmu

Tento termín nie je v sociológii nový a spadá pod tzv. teóriu sociálneho konštruktivizmu. Je potrebné dodať, že táto teória prekvapivo nevyšla z dielne sociológie, ale z dielne filozofie z druhej polovice minulého storočia, a konkrétne spadá pod oblasť epistemológie - časti filozofie, ktorá sa zaoberá otázkami, ako a čo môžeme poznávať. Tejto skutočnosti by si mal byť vedomý každý sociológ. 

Aby som mohol bližšie načrtnúť odpoveď na otázku, o čo v tejto teórii ide, je potrebné v jednoduchosti povedať, čo je to „teória” ako taká. Z gréckeho originálu sa sloveso theorein prekladá ako pozerať sa na niečo, pozorovať, čo sa deje a podstatné meno theoria ako proces s cieľom nájsť pochopenie toho, čo sa okolo nás deje. Spoločný koreň týchto slov je thea, v preklade niečo uvidené, udalosť. Teoretik je teda pozorovateľ sveta okolo seba, ktorý sa snaží pochopiť a popísať nie vždy očividný poriadok, ktorý stojí za jeho fungovaním. Teória je teda systematické popísanie istého „odpozorovaného” správania sa alebo vzorcov správania sa v prírode či spoločnosti.

Aké zákonitosti odpozorovala a snaží sa systematicky spracovať teória, pod ktorú spadá náš pojem „sociálny konštrukt”? Zjednodušene povedané, sociálne inštitúcie a fenomény sú podmienené prostredím a časom, v ktorom sa vyvinuli. Niečo podobné vidíme v Darwinovej evolučnej teórií pri jeho pozorovaní piniek na súostroví Galapágy.

Tri základné predpoklady teórie sociálneho konštruktivizmu

Každá teória alebo pozorovanie, stojí na nejakých základých predpokladoch (premísach či východiskách), ktoré sú prijímané ako všeobecne pravdivé a sú podlažím, ktoré drží celú stavbu. Ak si zoberieme ako príklad Darwinu teóriu tá stojí na týchto predpokladoch: (1) všetko živé je vo vzájomnom vzťahu a pochádza zo spoločného predka; (2) život sa vyvinul z neživého prirodzeným spôsobom (zložitejší organizmus z jednoduchšieho); (3) zachováné sú iba genetické mutácie prospešné na prežitie (prirodzený výber). V prípade teórie sociálneho konštruktivizmu hovoríme o troch základných predpokladoch, ktoré prakticky demonštrujem na príklade s plastovou fľašou na vodu:

Prvý: čokoľvek existuje nie je podmienené tým, ako to nazveme, aký jazyk použijeme. Názov nedeterminuje význam veci. Príklad: fľaša nie je obmedzená iba na tento názov. Môžem ju nazvať slabikami, ktoré nedávajú zmysel (ako by to urobilo malé dieťa), môžem ju nazvať ľudským menom vo familiárnom kontexte,  atď.

Druhý: čokoľvek, čo nazvem „niečím”, nepochádza z nejakej veci, ktorá existuje „sama o sebe”, ale z rôznych vzťahov, ktoré ma formujú, a teda z rôznych druhov spoločenských skupín alebo komunít. Príklad: to, že nazvem niečo „fľaša”, neznamená, že existuje nejaká vec sama o sebe, ktorá by túto vec nejako vnútorne identifikovala. Napríklad fyzik by povedal, že neexistuje žiadna technická vec, ktorú by nazval fľaša, ale látky rôznych skupenstiev, medzi ktorými prebieha výmena energii. Podobne chemik by pod fľašou videl chemickú kompozíciu a molekuly. Umelec-historik by v nej videl zrkadlo priemyselného dizajnu určitej doby. Pohľad ekológa a domorodca si vieme ľahko domyslieť.

Tretí: sociálny konštrukt, ktorý by bol hodnotovo neutrálny neexistuje. Neexistuje hodnotovo neutrálny popis sveta. Príklad: fľaša ako pomenovanie istej reality, v sebe nesie hodnotový súd, ktorý závisí od okolností a vzťahov, ktoré jú podmieňujú. Plastová fľaša bola určite považovaná za znak pokrokovosti v časoch socializmu či rannom kapitalizme pre svoju praktickosť a cenovú výhodnosť. Dnes, keď sme svedkami problémov divokých skládok či ťažkostí spracovania platového odpadu, tomu už tak nie je. Okrem toho, mohli by sme vykonštruovať náboženskú praktiku, kde by sa táto fľaša stala svätým predmetom, napr. počas krstu.

Z troch uvedených predpokladov je očividné, že táto teória čerpá v značnej miere z jazyka a niekto by mohol povedať, že sa s ním v dobrom slova zmysle zahráva. Veď kto by nemal rád jazykové hry? Jedným z ich milovníkov bol aj britsko-rakúsky filozof jazyka Ludwig Wittgenstein, ktorý vo svojej práci vysvetľuje, že veci nezískavajú význam z toho, ako ich nazývame, ale je tvorený počas tzv. „jazykových hier“ zabudovaných do rôznych foriem nášho života. Inými slovami, slová nepoužívame istým spôsobom preto, lebo majú istý význam, ktorý nás k tomu vedie, ale je to práve použitie slov, ktoré im dáva význam. Povedané v kocke: význam jazyka určuje jeho použitie, nie naopak.

Ako ale teória sociálneho konštruktivizmu využíva tento poznatok z filozofie jazyka? V súlade so spomínanými predpokladmi, čokoľvek, čo existuje, má význam, ktorý pochádza z jeho použitia. Ak má niečo v iných kontextoch, či v iných vzťahoch a spoločnostiach (v iných „jazykových hrách”) iné použitie, má to následovne aj iný význam. Z toho vyplýva vysoká dôležitosť týchto vzťahoch ako kľúčového faktoru, ktorý koniec koncov ovplyvní aký význam bude mať istá „vec“. Slovo „vec” môže byť zbytočne mätúce, a preto musím v krátkosti poukázať na to, že v rámci tejto teórie je chápané vo svojej najvšeobecnejšej podobe. Vecou sa tak nechápe iba konkrétny materiálny objekt (plastová fľaša), ale tak isto aj abstraktné slová či inštitúcie ako demokracia, sloboda, rodina, láska, sex, manželstvo, a iné. Význam tejto „veci“ vychádza z toho, ako sa k tej „veci“ ľudia stavajú – z jej použitia.

Od teórie k praxi

Ako bolo povedané, teória vzniká pozorovaním sveta, s ktorým prichádzam do denného kontaktu a popisuje isté zákonitosti v správaní sa prírody alebo spoločnosti. Tieto prírodné alebo spoločenské zákony sú potom využiteľné pre rôznorodé ciele. Napr. prírodné zákony popísané množstvom teórii vo fyzike nám pomohli poslať do vesmíru družice, vďaka ktorým je dnes používanie mobilov či internetu samozrejmosťou. Tieto teórie našli veľké praktické využitie a dajú sa využiť pre spoločné dobro (ako i zneužiť). Ako je to ale s teóriou sociálneho konštruktivizmu? Aké dobro prináša spoločnosti, aby neskončila na ideovom smetisku?

Niektorí z častých odporcov tejto teórie tvrdia, že je nepoužiteľná, pretože vzhľadom na vlastné pravidlá hry (tri základné predpoklady), je sama o sebe sociálnym konštruktom. Tým pádom nevysvetľuje ani tak fungovanie okolitého sveta, ale iba samu seba a pohybuje sa tak v kruhu. Je iba spôsobom, akým sa môžem pozerať na veci, ale v princípe nič nevysvetľuje a je vecou osobnej preferencie, či ju použijem ako metodologickú pomôcku. Táto kritika ju tak znižuje na úroveň „osobného názoru”.

Jej zástancovia súhlasia s tým, že nie je úplne možné dokázať jej objektívnosť (tutu). Čo ale pokladajú za neodmysliteľný prínos pre spoločnosť, je jej schopnosť byť akoby orientačnou mapou do života. Táto teória nie je hodnotovým systémom, ale ponúka sa ako jedna z alternatív na to, ako pristupovať k realite (nie ako stvorenej, ale skonštruovanej). Nesnaží sa rozlíšiť, čo je pravdivé a čo nie je, a preto nie je v rozpore asi s vedou ako ani s náboženstvom. Jej charakter je tak komplementárny s inými hodnotovými systémami.

Od teórie k praxi na Slovensku

Ako sa ale sociálny konštrukt používa na Slovensku, predovšetkým v pred-referendovej diskusii o rodine a manželstve? Zdá sa, akoby na seba táto teória zobrala presne tú charakteristiku objektívneho hodnotového systému, ktorý vôbec nevyplýva z jej troch predpokladov, a tým ju činí nekonzistentnou, a tak nepoužiteľnou. Tvrdenie: „Tradičná rodina je iba sociálny konštrukt,” je prezentovaný ako objektívna pravda.

Pozrime sa naň z dvoch uhlov pohľadu: čo znamená pre túto vec (tradičná rodina), že ju nazveme sociálnym konštruktom vo svetle troch základných predpokladov, a následne aké dôsledky sa z toho dajú vyvodiť v rámci tradičného chápanie teórie sociálneho konštruktivizmu.

Prvý: tradičná rodina nie je podmienená tým, ako ju nazveme. Inými slovami, pod tradičnou rodinou sa môže rozumieť mnoho vecí, čo záleží na tom, kde v čase a priestore sa nachádzame.

Druhý: čokoľvek, čo nazveme „tradičná rodina”, nepochádza z nejakého „jedinečného vzťahu medzi mužom a ženou”, ale z rôznych vzťahov v rôznych spoločenských skupinách, či dokonca civilizáciách.

Tretí: tradičná rodina ako sociálny konštrukt má v sebe istý morálny charakter. V použití ako „jedinečného vzťahu medzi mužom a ženou” je dobrá, ba priam až nevyhnutná pre jej zástancov, ale zlá, reakčná a netolerantná v očiach jej odporcom.

Táto teória tvrdí, že rodina je sociálny konštrukt, čo znamená, že jej význam je viazaný na použitie. Sociológovia tak vysvetľujú, že to, čo sa označuje ako tradičné použitie rodiny (muž a žena a deti), je progresívne oslabované a nahrádzané novými formami použitia (muž a muž a deti, žena a žena a deti,…). Rodina by tak mala znamenať to, čo sa v súčasnosti (miesto a čas) ako rodina praktizuje.

Ak teda súhlasíme s použitím tejto teórie na vysvetlenie významu spoločenskej reality, ktorú nazývame „tradičná rodina”, to vôbec neznamená, že tento záver (tradičná rodina je sociálny konštrukt) je objektívne záväzný alebo nevyvrátiteľný. Problém je v tom, že nakoľko môže byť táto teória „dobrým sluhom“, nemusí byť aj takým „pánom“. Zdá sa, že oheň na streche sa začína objavovať vtedy, keď sa jej dáva univerzálny charakter. To, že záver o rodine ako sociálnom konštrukte plynie zo spomínaných troch predpokladov, ešte vôbec nedokazujeme, že je pravdivý, a teda, že niečo ako tradičná rodina „sama o sebe” (rozumej, „vo svojej podstate rovnaká vždy a všade“) neexistuje.

Kto nesie bremeno dokazovania

Na celej tejto teórii sú kontroverzné práve jej tri predpoklady. Sú pravdivé? Ako objektívne dokázať ich pravdivosť, ak samy o sebe nevedú k objektívnym záverom? Z toho vyplýva jeden závažný dôsledok, a to zmena tzv. bremena dokazovania. Ak niekto označí nejakú „vec“, či inštitúciu za sociálny konštrukt je jeho povinnosťou dokázať pravdivosť a platnosť všetkých troch základných predpokladov, na ktorých toto svoje tvrdenie postavil.

Bremeno dokazovania tak leží na pleciach sociológov, ktorí dnes pracujú s množstvom empirických štúdii. Ako však bolo povedané, teória sociálneho konštruktivizmu je epistemologickou teóriou, a preto každá empirická štúdia musí byť chápaná ako doplňujúci dôkaz, ktorý je súčasťou širšieho filozofického argumentu, ktorého závery musia nielen vychádzať zo základných predpokladov, ale tak isto musia byť tieto predpoklady pravdivé. Cieľ je teda nájsť argument za alebo proti tradičnej rodina, ktorý bude spĺňať obidve podmienky.

Spoločenské otázky týkajúce sa rodiny a manželstva sa nepohnú dopredu, ak účastníci diskusie nebudú hovoriť spoločným jazykom, čo nevyhnutne predchádza hľadanie praktického riešenia. Hovoriť spoločným jazykom je ale možné iba vtedy, ak sami rozumieme vlastnému jazyku použitému v diskusii. Verím, že tento článok môže byť úvodom pre všetkých, pre ktorých sa slovné spojenie „sociálny konštrukt” stalo esom v rukáve ich slovnej zásoby.


Autorom je Jakub Betinský

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?