reklama

Čistá politika, špinavé referendum?

Čo má spoločné expremiérka, gitarista živých kvetov a katolícky kňaz? Ani jeden z nich nepôjde k referendu. A spolu s nimi mnohí ďalší zaujímaví ľudia z radov kresťanov aj nekresťanov, liberálov aj konzervatívcov. Nebýva zvykom, aby sa zhodli kňazi s ateistami.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (29)

Dôvodov je minimálne toľko, čo kritikov. Pudy, vášne, vyplavená žlč. Nenávisť voči homosexuálom. Ich vylučovanie a viktimizácia. Pokrytectvo kresťanov. Polarizácia spoločnosti. Živná pôda pre radikalizmus...

Na každej z týchto kritík niečo je, načo to zapierať. Áno, kampaň povzbudzuje aj radikálov. Na oboch stranách. Boj o percentá nielen iniciuje, ale zároveň aj ničí verejnú diskusiu. Hľadanie pravdy nie prvýkrát ustupuje snahe prebiť oponenta. Ale sú všetky tieto negatíva dobrým dôvodom na ignorovanie referenda?

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Myslím si, že nie. Môžu byť dobrým dôvodom, aby sa referendum neiniciovalo. Ale keď už raz bolo vypísané, nie sú dostatočným dôvodom na to, aby naň nešli ľudia, ktorí inak s jeho otázkami aj súhlasia, len si nechcú zašpiniť ruky. O to viac, že prípadnú nízku účasť budú oponenti pravdepodobne s chuťou interpretovať ako súhlas obyvateľstva s ich agendou. 

Čistá politika?

Nepoteší to, ale je smutný fakt, že výčitky referendu sa v ničom zásadnom nelíšia od iných politických sporov slovenskej demokracie. Ba naopak, iné ho ešte v mnohom prevýšia.

Podobnými slovami by sme mohli, a mnohí, vrátane kritikov referenda, tak i robili, hodnotiť viaceré doterajšie udalosti slovenskej politiky. Či napríklad expremiérka Radičová neodišla zo straníckej politiky preto, že už nemohla byť „súčasťou takého sveta“? Či kvôli tomu istému dôvodu nevznikne každý týždeň nejaká nová strana?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ak sa referendovej kampani vyčíta, že polarizuje, čo sa dá povedaťprezidentskej kampani v roku 2009, ktorú expremiérka Radičová opísala slovami „podpásová, lživá...s agresívnymi útokmi?“ A čo o kampani pred parlamentnými voľbami v roku 2010, v ktorej sa politici škrtajú a trhajú? Zabudli sme už napríklad na štrajk lekárov, keď sa povolávala armáda a pomoc zo zahraničia?

Ak toto nie sú dôvody na rezignáciu z politiky, nezdá sa, že by referendum bolo horšie.

Ľud vs. poslanci

Profesor Halík je stúpencom parlamentnej demokracie. Áno, v teórii by mal parlament zvyšovať šance pre väčšiu profesionalitu a odbornosť, keďže zvolení poslanci prešli konkurzom vo voľbách. A v našej realite? Noc dlhých nožov, falšovanie podpisov, klamstvá, facky, vulgarizmy – to nie sú príklady z krčmy, ale z NR SR.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

No nielen verejné excesy, ešte viac znižujú vážnosť slovenskej zastupiteľskej politiky činy za oponou. Zabudli sme na únos prezidenta? Na Hedvigu? Na zákony v prospech oligarchov? Nacvičená rétorika pre ľud, pragmatický kalkul v zákulisí.

Dve otázky na profesora Halíka: Prečo by mal ľud, ktorý podľa neho asi nevie rozhodovať samostatne, zrazu vedieť rozhodovať v prípade výberu svojich zástupcov? A druhá: Sú politici v otázkach rodičovstva a výchovy kompetentnejší než ostatní ľudia?

Ak teda výčiny slovenského parlamentarizmu nie sú dôvodom k rezignácii z politiky, ako ním môžu byť predreferendové prešľapy, ktoré sú oproti nim slabým odvarom?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Strážne psy alebo skôr predátori demokracie?

Nik nekritizuje politiku viac než média. A predsa sa zdá, že tie isté média zároveň sami svojím prístupom k referendovej kampani, prispievajú k tomu, aby pretrhli posledné zvyšky dôvery ľudí k politike a angažovaniu sa v nej.

Alibistické odmietnutie reklamy a cenzúra kázní predsa skôr posilní vzdor ponížených, než utíši konflikt. A systematická cenzúra jednej zo strán sporu, viac posilní odcudzenie časti spoločnosti voči mainstreamu, než konvertuje pre ten správny, osvietený názor. 

A komu poslúži zavádzajúce zjednodušenie referendového sporu na súboj kresťanov proti LGBT a zvyšku sveta? Pochybujem, že tento údajný kulturkampf prispeje k tvorbe občianskej spoločnosti a vedomiu, že patríme spolu napriek mnohým rozdielom.

Samozrejme, že nie je pravda, že gejovia a lesby ohrozujú naše rodiny. Niekto z predstaviteľov AZR snáď tento výrok, ktorý sa ozýva ako refrén znova a znova vážne tvrdí? To keď niekto trvá na tom, že dieťa má právo vyrastať s biologickými rodičmi a nie je vecou, ktorú si možno kúpiť, tak je proti gejom a lesbám? Absurdná skratka.

A druhá vec, čo je na tomto výroku o práve dieťaťa náboženské? Takmer unisono čítam, že tu ide o kresťanstvo. Keďže nežijeme v kresťanskom štáte, zdá sa, že sa tým chce podčiarknuť, že táto téma, rovnako ako náboženstvo, nepatrí do politiky. Ale opäť: práva dieťaťa a kresťanské? Kde?

Rodina predsa nie je kresťanský výmysel. Kresťanstvo jej dáva farbu a vôňu, živiny, ale ono predsa nevymyslelo rodinu ani manželstvo. Nie je skôr hanba ostatných, že v tom nechávajú kresťanov samých, len preto, že im ich viera nevonia a majú neohrabané spôsoby?

Nebyť .týždňa a blogosféry, tak dnes by sme nemali jediné printové médium, kde by sa mohla viesť k referendu seriózna polemika.

V tomto kontexte je až bizarná otázka Michala Havrana ml. o tom, ako žiť spolu po referende, keď médium, ktorému šéfuje, je suverénnym lídrom slovenského mediálneho hejtovania. Ak je postoy kresťansko-konzervatívnym médiom a jetotak ľavicovo-liberálnym médiom, o kom sa dá povedať, že prejavuje viac úcty a rešpektu k oponentovi?

Mediálna karikatúra predsa nemôže byť dobrým dôvodom na odignorovanie referenda, ak s otázkami súhlasíme.

Skúška tolerancie

Snažil som sa ukázať, prečo si myslím, že súčasné referendum aj spolu s kampaňou sa zďaleka nemôže označovať za dno slovenskej politiky. Ďalej, že je žiaľ ilúziou považovať slovenskú vysokú politiku za dôstojnejšiu než ľudovú. A nakoniec, že hlavné média nielen oprávnene kritizujú politické prešľapy, ale ich aj samé robia. Mediálny obraz referenda je jednoducho strašne krivý. Podstatu problému zamlčuje a namiesto nej zvýrazňuje ľudské obmedzenia a slabosti. Najmä jednej zo strán.

Vidím dve možnosti, ktoré by sme ale nemali robiť. Prvou z nich je rezignácia na verejný život. Druhou je potlačenie politickej slobody. Obidve by nás s určitosťou mohli ochrániť od negatív verejnej diskusie. Za prvú by sme ale platili izoláciou a za druhú, ktorá by verejnú diskusiu zrušila, totalitou. Klasickým textom na túto tému je vyše 200 rokov starý 10.list federalistov

Tretia, lepšia možnosť, je nerezignovať ale participovať na politike. Vyžaduje to však značné umenie tolerancie. Trpezlivo znášať pravicové, ľavicové, náboženské i proti-náboženské útoky, oportunizmus, predstieranie, ktoré sú rovnako prítomné tak v zastupiteľskej i priamej demokracii a v politike vôbec. Asi preto, že idú naprieč ľudským srdcom. 

Chápem, každý má len jedny nervy. O to viac, keď morálne otázky tnú do živého. Kto nám pripomína, že máme problém sami so sebou, je náš problém. Kto by si radšej priznal vlastné morálne zlyhania, keď môže odmietnuť kritikov či dokonca samotnú morálku?

Na druhej strane vybičované vášne paradoxne ukazujú aj na niečo dobré. Podľa Richarda Rortyho dnes v liberálnych demokraciách strácame schopnosť morálneho rozhorčenia.[1] Kto je teda horší: Ten, kto sa vie rozhnevať, lebo mu na veci záleží, alebo ten, koho nerozhorčí nič, lebo je mu vlastne všetko jedno?

Chápem tých, ktorí k referendu neprídu, pretože nesúhlasia s otázkami – to je normálne, chcú predsa zvýšiť šancu, že presvedčenia, s ktorými nesúhlasia, sa nepresadia.

Ale nezdá sa mi rozumné, hoci mám pocit, že tento postoj tiež chápem, že tí, ktorí by aj na otázky, ktoré považujú za dôležité, odpovedali pozitívne, ostanú doma. Ak by totiž mali konzistentne uplatňovať toto svoje presvedčenie a nechcieť si zašpiniť ruky hlasovaním, mali by rezignovať nielen na účasť v referende, ale v politike vôbec. A to predsa nerobia, naopak, považujú politiku za dôležitú.

Politika, vždy bola a bude nikdy nekončiacim sporom o spravodlivosť.[2] Nie selankou. Jej demokratická podoba nie je práve elegantná a cool, ale jej iné verzie sa často v minulosti ukázali ešte oveľa horšie. Má teda zmysel snažiť sa verejný život kultivovať. Usilovať sa o dialóg aj vtedy, keď sa zdá, že skoro všetci hrajú iba na efekt a efektivitu. Ale to zároveň znamená v konečnom dôsledku hlasovať. Ak si teda myslíme, že nie je jedno, ktorá odpoveď sa presadí. Niekto aj o ťažkých otázkach rozhodnúť musí. Parlament alebo ľud. Nikdy to nebude dokonalé.

K referendu, ktorého iniciovaniu som nebol stúpencom, teda pôjdem, podobne, ako som pred tým išiel, napríklad, k predčasným voľbám v roku 2012, po ktorých som nijako netúžil (hoci z iných dôvodov). A tiež k mnohým iným voľbám predtým a potom, kde úloha zakrúžkovať správnych kandidátov vážila azda tonu.

Napriek mnohému, čo sa mi nepáči v tejto kampani, otázky manželstva a rodiny považujem za dôležité. Ak sa už o nich rozhoduje, netreba pri rozhodovaní chýbať iba preto, že spolu so mnou rozhodujú aj takí, ktorých celkom nemusím. Sú to moji spoluobčania. Referendum nie je mor.

Autorom je Juraj Šúst

 

[1] Rorty, Richard: Objectivity, Relativism and Truth. Cambridge- New York: Camridge Unviersity press, 1999, s. 203.

[2] Minogue, Kenneth: Politics – A very short introduction. Oxford: Oxford University Press, 1995, s. 78.

Spoločenstvo Ladislava Hanusa

Spoločenstvo Ladislava Hanusa

Bloger 
  • Počet článkov:  7
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Spoločenstvo Ladislava Hanusa je katolíckym akademických spoločenstvom. Chceme obohacovať kultúru a verejný život na Slovensku a inšpirovať k hľadaniu pravdy a spoločného dobra. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu